All magic comes with a price

Prekonávanie samej seba

1. ledna 2017 v 17:42
Kedže som tento blog založila pred pár dňami, tak idem písať o skúsenosti ktorá sa mi stala ešte v Októbri...

Jedna moja známa žije v Anglicku. Nespočetne veľa krát ma volala nech za ňou prídem buď na návštevu, alebo aj bývať k nej.
Vždy som túžila cestovať. Vidieť rôzne miesta, ktoré som vždy videla len na fotkách. Zistiť či su naozaj skutočné... A aj keď som mala takúto možnosť, celé roky som sa jej bránila.
Dôvod bol jednoduchý. Neprekonateľný strach. Strach ma vždy prenasledoval a je so mnou každý jeden deň. Ale tu nešlo len o to že by som sa bála či padne lietadlo.
Jedna vec ma desila, že ak sa doma niečo zomelie a ja budem tak ďaleko čo si počnem. Vždy som bola veľmi citovo naviazana na rodinu, hoci si doma nikdy nehovoríme také veci. A nikdy nepodporovali tieto moje nápady ísť niekam. Nebránili mi v tom, ale keď nemáte podporu od tých ktorých ľúbite je to o ničom.
Potom som sa bála letiska. Všetky tie kritéria s čím môžem ísť na palubu, rozmery a podobne. Išla som sa zblázniť len z tej predstavy...
A aj doprava tam. Autobus, vlak, električka, lietadlo... A to veľké Londýnske letisko....

Ale rok 2016 bol v tomto pre mňa zlomový... Sedela som v rockovom pube pri pive a tam mi to došlo. Nemôžem sa každý deň báť. Každý deň ísť domov so strachom či je všetko so starkým v poriadku. Každý deň rozmýšľať nad tým že čo by bolo ak.. No a bola oslava kde bola aj tá moja známa s jej priateľom angličanom. Vždy som ich mala veľmi rada a povedala som si že proste pôjdem. A urobím to najrýchlejšie ako to pôjde kým si zase nezačnem namýšľať hlúposti.
A tak to zrazu išlo. Dohadovali sme dátumy a zrazu sa to stalo. Prišla mi smska o prijatí platby za letenku. Vtedy mi to začínalo trochu dochádzať čo som urobila. A hoci sa strach opäť raz chcel pustiť do reči úspešne som sa bránila.

A prišiel deň D. Ráno keď zazvonil budík skoro som sa rozplakala. Ale že vážne. Deň predtým sa so mnou všetci lúčili ( nikto od nás ešte nikdy neletel ) ... Došlo mi že už to musím spraviť. Sestra išla so mnou aspoň na vlakovú stanicu, kedže som vždy mala problém nasadnúť na správny vlak. Hoci sme sa nikdy nemuseli, ako som si sadla do kupé mala som slzy v očiach.
Na jednej strane som cítila strach, rešpekt pred tým čo ma čaká a aj radosť že sa to proste deje.




Vo vlaku som sa zakecala s jednou pani, a tá mi povedala že 10 rokov pracovala na letisku. Že to nie je nič ťažké.
Človek má v sebe asi niečo aby si nejako poradil. Však predsa neprídem na letisko a neumriem tam Usmívající se

Let bol skvelý zážitok. Uplne som sa do toho zamilovala. A išla som keď zapadalo slnko. Po asi hodine bolo úžasné vidieť ako predomnou stále slnko zapadá a za mnou je už tma.... A keď sme pristáli, ten pocit bol neopísateľný..

Cesta naspäť sa konala ráno, tak som ani nerozmýšľala či sa v tom veľkom letisku zorientujem. Ale už som približne vedela čo ma čaká a šlo to ľahko. A tých 11 hodín cestovania za to stálo. A dala som to . A sama. Taká hrdá na seba som snáď predtým ešte nebola.
Keby mi niekto dal do rúk letenku hneď by som šla a ani chvíľu by som neváhala..

Strach je aj teraz so mnou. Podľa mňa je prirodzené sa niečoho báť. Ale lietanie to už nie je. :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama